Rozprával som sa s riaditeľkou Divadla Štúdio tanca o tom, ako ovplyvnilo rozhodnutie župana BBSK pána Kotlebu nepodpísať zmluvy, ktoré by umožnili čerpať finančné prostriedky pre divadlo a 11.ročník festivalu Dni tanca pre vás. V rámci medializácie zaznelo mnoho obvinení a výrokov zo strany župana BBSK. Ako reagovala riaditeľka divadla Zuzana Ďuricová Hájková?  Ako tento rozpočtový škrt ovplyvnil chod a budúcnosť divadla? Rozrpávali sme sa otvorene a narovinu.

---

Ako ovplyvnilo chod divadla rozhodnutie pána župana BBSK nepodpísať zmluvy, zabezpečujúce finančné prostriedky pre organizáciu festivalu Dni tanca pre vás?

  Spomínala som to už v septembri, že ten pocit je ťaživý. V situácii zrušenia festivalu máme túto sezónu paralyzovanú. V auguste sme reagovali na útoky voči nám, komunikovali s partnermi festivalu. Na prelome augusta a septembra sme sa všetci zišli, aby sme riešili, čo teraz s touto sezónou. Tú dieru, ktorá vznikla pre zrušenie festivalu, sme doplnili vlastnými predstaveniami. Začali sme vidieť, aké to je, aký hrozný zásah to bol. Že to má ďalekosiahlejšie následky.

   "...Neviem ako sa dostaneme do ďalšieho rozpočtového obdobia..." 

Aké následky máte na mysli?

   Nie je to len o zrušení festivalu, ale o tom, že sem neprídu umelci, ktorí sem mali prísť, čo by bolo príležitosťou na rozvoj ďalšej spolupráce. Ďalšia vec, neprídu k nám študenti konzervatórií, ktorí tvorili časť publika. Vyhradili si na to skoro 10 dní, týždeň plus víkendy, prídu sem, cvičia s pedagógmi, ale aj našimi tanečníkmi. Je to pre nás dôležité, lebo sa nám potom vracajú ako návštevníci. To sme si uvedomili … A čo teraz? Ako to zasuplovať? Pôjdeme za nimi? Vynahradíme im to nejak?  Ďalej, festival nie je pre nás malá príjmová čiastka, nemyslím teraz grant. Prišli sme o príjem zo vstupného. Potom je tu vec propagácie –  propagáciou festivalu sa zároveň propaguje aj divadlo, je to mediálna podpora, tak sa dostávame do povedomia. Aj  toto je nevyčísliteľná strata. A poslednou vecou, rovnako ťažko vyčísliteľnou,  je poškodenie nášho mena.

A čo teraz? Ako ste manažérsky zaraegovali?

   Keď sme si toto všetko uvedomili, nastúpil ďalší krok – viera, že to dokážeme prekonať. Bude cítiť, že táto sezóna je ochromená, ale budeme sa snažiť to nejak zvládať. Naplánovali sme mimoriadnu vlastnú premiéru z minima finančných prostriedkov, resp. iných získaných prostriedkov. Máme nádej, že ak sa schváli postup prostriedkov z grantov mimo župu, získame chuť do ďalšieho roka vymyslieť nové projekty a dobre ich napísať. Avšak, zároveň si neviem predstaviť, čo sa bude diať. Neviem ako sa dostaneme do ďalšieho rozpočtového finančného obdobia, keď vidíte neustále tie vyjadrenia, že je to “prenádherný” peniaz,  čo dostávame. To sú všetko ohýbané informácie, ktoré nevychádzajú z reality. Pretože, ak by si hocikto zobral do ruky kalkulačku, tak by zistil, že je to ináč, že je tu 14 ľudí, ktorí maximálne pracujú a snažia sa dobre hospodáriť s tým, čo máme, a zároveň zháňať ďalšie a ďalšie financie.

Stretli ste sa nakoniec s pánom Kotlebom?

 Nie. (úsmev). Ale… Počula som tie vyjadrenia, ktoré som ja sama už nedokázala čítať z pragmatického dôvodu, aby som sa veľmi nezahatala šírenou nenávisťou a zlými pocitmi. Napríklad vyjadrenie, že tam nie je dôvod na stretnutie, že sme podriadení. Čo si myslím, že už každý súdny človek môže sám usúdiť, či môže takto niekto rozprávať a stavať sa do takejto pozície. Verím v diskusiu a verím v dobro, takže sme spolu so zamestnancami dlho verili, že diskusia bude možná. Pokúšali sme sa všemožne stretnúť s vedením VÚC, volali sme sem aj poslancov ako sprostredkovateľov, boli pokusy cez vedúceho kultúry a cestovného ruchu BBSK. To všetko zlyhalo. Potom to už boli moje zúfalé pokusy, keď som si išla sadnúť na vrátnicu samosprávneho kraja. Tam ma prijal riaditeľ úradu, čo je pre mňa doteraz záhadou, to ako so mnou viedol rozhovor a potom ako sa vyjadril pre médiá, ako keby som hovorila s úplne iným človekom. V rozhovore pôsobil korektne, pozrel sa na fakty, na čísla, na festival, a nepočula som, že by mali výhradu voči festivalu. Verila som, že zmluvy budú podpísané. Ale nestalo sa tak. Potom keď sa to dostalo do médií, tak z toho istého človeka s ktorým som sa rozprávala, vychádzali slová, ktoré ma šokovali. Vlastne, boli ako keby opozitum toho môjho osobného stretnutia. Mne nie je vlastná dvojtvárnosť.

             "...Môžem povedať, že tržby máme slušné..." 

Aký model financovania kultúry by bol podľa Vás najvhodnejší, a akým spôsobom by malo byť umenie podporované? Aké sú vaše predstavy?

    Dlhé roky vravíme, že kultúrne inštitúcie by mali využívať model viaczdrojového financovania.  Budem hovoriť o inštitúciách, ktoré sú zriaďované štátom, čo znamená mestom, župou, Ministerstvom kultúry. Nie je na mieste riešiť opodstatnenosť inštitúcie, ktorá už bola v podstate zriadením určená a nemala by byť spochybňovaná. Vedú sa už dlhé roky debaty o tom, že model viaczdrojového financovania by prospieval rozvoju kultúry. Takto funguje kultúrna politika vo vyspelých štátoch. Vstúpiť do financovania by mohol viac  súkromný sektor, keby mal  vytvorené lepšie  podmienky. Mohlo by sa to diať tak, že by sa takýto vklad odpisoval z daní, tým by sa situácia zmenila. V súčasnosti  máme peniaze z dvoch zdrojov, župy a Ministerstva kultúry. V prípade, že  sa stane, že jeden z týchto zdrojov poddimenzuje prostriedky, môžeme mať problémy.

A čo napríklad mesto Banská Bystrica, nemôže Vám pomôcť?

Čo sa týka miest, tie by  museli mať väčšie zdroje, aby mohli do rozpočtu výraznejšie zasiahnuť. Na meste sa dá uchádzať o podporu, ale ich možnosti sú limitované a malé.

 A aké sú vaše vlastné príjmy?

  Máme príjem z tržieb za predstavenia, robíme pohybové kurzy, prenajímame priestory. Môžem povedať, že tržby máme slušné –  položku „tovary a služby“ v rozpočte  si vykrývame skoro celú z vlastnej činnosti. A tvorba? Nikdy sme nespochybňovali to, že na tvorbu si musíme hľadať alternatívne zdroje financovania, písať projekty a hľadať granty.

"To bola moja trauma, ja som neverila, že to takto môže dopadnúť."  

 Ako to vnímajú Vaši zamestnanci, rozumejú situácii v ktorej sa nachádzate? 

    Hovoríme o tom. Snažím sa posúvať každú novú informáciu. Veď my sa stále snažíme zháňať peniaze aj z iných zdrojov, nepohrdneme žiadnou pridanou aktivitou a vyhodnotení sme boli úplne opačne. Neverila som , že to takto môže dopadnúť. Že sa to stane takému aktívnemu a angažovanému divadlu ako je to naše. Naozaj nemám problém, aby som zašla za tanečníkmi a dohodla s nimi aj úplne inú prácu. Momentálne napríklad divadelní technici robia odpisy vodomerov popri svojej práci, idú zamiesť dvor, namaľovať plot, pretože inak si to nemôžeme dovoliť. Všetci sú vedení k zodpovednosti a takto to tu funguje.Tanečníci tancujú všetky predstavenia, vedú workshopy, kurzy.

Boli Vám vytýkané služobné cesty resp. vaše cesty v hodnote 7500 EUR. Nechceli by ste k tomu niečo povedať? 

Služobná cesta… Zoberte si príklad, taký „výlet“ do Marseille. Prvý deň je letový, presúvame sa, potom je to deň príprav a skúšok, následne predstavenie, a potom je jeden deň rekonvalescenčný po predstavení. Nasleduje opäť cesta domov a na druhý deň musíme všetci byť opäť v práci. Je to však výnimka. Najčastejšie sa zájazd odohrá v počte troch dní : cestovný, hrací, cestovný. Naozaj by som dopriala každému absolvovať takýto zájazd. Vyjadrenia, že si robíme „dovolenky “je niečo nehorázne. Zvažujem, že požiadam o ospravedlnenie za tieto slová. Viete, lebo…je to tak.. ( povzdych a ticho).

 Bábkové divadlo a obdobná situácia, ako to vy vnímate?

 (Ticho)… Neviem sa vcítiť do jednania župana… Neviem sa tam vo svojich úvahách dostať. Najviac mi to vychádza, ako držanie nejakého dekóru pred istou skupinou verejnosti, o ktorej si myslí, že tieto jeho kroky by mohla oceniť. Avšak, nechce sa mi veriť, že by normálny a rozmýšľajúci človek mohol tomuto uveriť. Najviac ma šokovalo, smerom k Bábkovému divadlu na rázcestí, vyjadrenie riaditeľa úradu, ktorý uviedol ako jeden z argumentov, že vlastne celý projekt je zameraný proti extrémizmu – vzťahujúc si to na seba. Ja sa potom pýtam, že či to nie je tá trafená hus, čo zagága?

"Pri predstavení prestanete ľudské telo vnímať ako sexuálny objekt" 

Je pravda, že tancujú vo vašich predstaveniach nahí muži?

Nie je to pravda. Panebože, čo tento národ má v sebe, že celý august riešil nahých mužov? Taký falošný šat morálky, ja som nevychádzala z údivu. Po prvé sa nám vôbec nedarilo vysvetliť, že my také predstavenie nemáme. O to nejde, že či by sme nemohli mať, to je už druhá otázka. Umelec môže použiť rôzne výrazové prostriedky. Tam ide o to, aby ten výrazový prostriedok mal nejaký účel, nemôže byť samoúčelný, to sa u nás nedeje. V jednom z našich predstavení svetoznámeho choreografa Jozefa Fručeka účinkuje do pol pása nahá tanečnica. Treba si uvedomiť, že keď sa pristúpi k takému kroku, tak ten režisér musí sakramentsky dobre vedieť, čo chce tým povedať, to vôbec nie je jednoduché toho umelca presvedčiť, aby to urobil. V našom prípade, vynikajúca tanečnica Lenka Rajchmanová, musela prekonať istý proces, aby mu úplne uverila, že to má zmysel, stotožniť sa s tým, aby to dokázala pred ľudmi urobiť. A je to vynikajúce!

A tí nahí chlapi… V našich predstaveniach nie sú. Informácia bola opäť účelovo ohnutá. Ide o predstavenie švajčiarskej svetovej skupiny Alias, ktorá mala prísť na festival. Predstavenie je o zrode človeka, spojené s obnažením a nahotou v celej svojej šírke a tancujú ho tanečníci muži, aj ženy. Pri tom predstavení prestanete ľudské telo vnímať ako nejaký sexuálny objekt, ale naopak, pozeráte sa naň ako na nádheru stvoreného. Takže, ak toto chce niekto používať ako nejaký argument, tak je to zasa len nejaké účelové zneužitie. Len aby to bolo „podhodené“ človeku, ktorý nechodí do divadla a nepozná divadelnú tvorbu. Aby svoju bolesť a frustrácie z iných vecí otočil určitým smerom a  uzrel „ vinníka“.  To je také priehľadné.

Ako vidíte budúcnosť divadla? Kde vidíte divadlo o 5 rokov?

(hlboký nádych)… Verím vízii, že divadlo bude pokračovať tak, že sa stane špičkovým tanečným divadlom, európsky uznávaným. Máme na to predpoklady, nielen materiálne, ale aj tvorivé. A súdržnosť. Vidím divadlo svojím spôsobom rozrastené, s väčším súborom, ktorý  môže konkurovať iným európskym telesám. Možno s viacerými možnosťami medzinárodnej spolupráce…

               "lepšie raz vidieť ako 100-krát počuť"

 Čo sa Vám páči v Banskej Bystrici?

Musím vám odpovedať z toho čo si držím z minulosti, lebo mám s tým problém v poslednom čase. V minulosti ma Bystrica uchvacovala svojou vizualitou, chodievala som pešo po meste z bytu, kde som bývala. Mala som také miesta, ktoré ma uchvacovali a vnímala som ich  vizuálne. Bystrica sa mi veľmi páčila. Teraz už menej, ale to je z dôvodu, že  ako keby v jednom momente zastala a ten rozvoj nepokračoval. Čakala by som nové urbanistické impulzy. V porovnaní s Bratislavou, tu bola ďalšia pozitívna vec, že sa dalo tvorivú energiu sústrediť na jednom mieste, že pri divadle alebo festivale to nebolo také rozptýlené, ale prinášalo to sústredenejšiu energiu a nadšenie. Avšak, časom nadšenie a záujem ľudí vystriedala apatia. Ja som sa asi aj trochu stiahla, bojujúc s týmito novými faktormi… (ticho)…  No teraz ma to opäť znova viac „vytiahlo“.Veľmi sa mi páči aj môj výhľad z divadla. Každý deň začínam vždy týmto pohľadom na hory. Toto je miesto, kde sa tvorí súčasná tvorba a zároveň je okolo nás takáto stvorená krása.

Chceli by ste ešte niečo povedať?

Asi len toľko, že lepšie raz vidieť ako 100-krát počuť. Príďte k nám na všetky predstavenia, príďte s nami diskutovať a pozrieť si naše priestory. Nech si každý príde pozrieť výpoveď a úroveň tanečníkov. To sa nedá posudzovať z počutého.

Zuzana Ďuricová Hájková

Do roku 1994 žila a pracovala v Bratislave, kde absolvovala štúdium choreografie na Vysokej škole múzických umení (1986) a následne umeleckú stáž v prestížnom Györskom balete v Maďarsku.Od roku 1994 pôsobí v Banskej Bystrici, najskôr ako umelecká šéfka baletu Štátnej opery, neskôr vedúca a zakladateľka Tanečného odboru na Konzervatóriu J. L. Bellu a napokon (až dodnes) ako riaditeľka profesionálneho telesa Divadlo Štúdio tanca.Od januára 1998 vedie Zuzana Hájková Divadlo Štúdio tanca, profesionálne divadlo zamerané na pôvodnú tvorbu v súčasnom tanci. Jej projekty boli prezentované na Slovensku, v Poľsku, Českej republike, Nemecku, v Kanade, Egypte, Rusku, Maďarsku, Japonsku, Taliansku, Bosne a Hercegovine.Posledné roky venovala intenzívne realizácii rozsiahleho projektu – rekonštrukcii a sprevádzkovaniu multifunkčného areálu pre súčasný tanec a umenie v Banskej Bystrici – Divadla Štúdio tanca.

 David Kapusta